na Blog.cz

Mám potrebu napísať dlhý článok. Možno vám príde bez pointy, možno si ho ani neprečítate, možno si ho píšem sama pre seba, možno vám bude pripadať ako článok 12ročného decka. Nikdy som netvrdila, že viem písať a nikdy som tiež netvrdila, že tento článok bude bez akejkoľvek gramatickej chyby. Nezvládam chat na FB, článok, hudbu a kňučiaceho psa naraz.)

Nemyslím si, že som niečim výnimočná, ale nemyslím si ani, že som ako väčšina dievčat mojho veku. Myslím také tie kočky, ktorých jediná zábava je ísť na diskotéku, vy...viť sa s každým opitým chalanom a tak ďalej... Zvyšok si už určite viete domyslieť.

Tak poďme nato! Prišla som domov, zaparkovali sme pred garážou, môj pes sa rozbehol k ceste a ja som išla za ním, aby ho neprešlo auto... A vtedy som si ho všimla... Koho? Na tom nezáleži. Hovorme mu človek. Niektorých ľudí stretnete a ste zato vďační, niektorých poznáte od detstva a ani si neuvedomujete, ako ich máte radi. To je asi ten prípad... A potom sa niečo muselo stať (vždy sa niečo musí dosrať). Ako to už býva, ten niekto, alebo teda niekto plus jeho rodina sa odsťahovali na druhý koniec Slovenska. Neviem, čo to so mnou zrobilo... Ale chýbali mi. Možno sa mi daný človek páči, možno som stále decko, ktoré som bola niekedy a možno znovu túžim liezť s ním po preliezkách a hrať bedminton.

Niekedy mám dosť obrázkov na imgfave, kde sú všetci smutní, majú zlomené srdcia, píšu depresívne quoty a podobne. Asi by som klamala, keby som povedala, že ich nechápem. Ak potlačím to racionálne v sebe (nie, teraz nemyslím chlebíčky), naozaj ich chápem. Pre niektoých ľudí nebudete nikdy dosť dobrí, nevera je dnes celkom "in"...- možno preto je tak veľa smutných obrázkov a ľudí... A čo som tým chcela povedať? Snáď iba to, že treba mať ciele a sny. Neviete ako a skončíte ešte lepšie ako ste očakávali. Zvykla som si, že vždy sa všetko nejak porieši. Či dobre alebo zle, ale život ide ďalej. Ako raz Hagrid povedal: "Čo ma prísť, príde, a keď to príde, budeme si s tým musieť dať rady." A možno raz príde aj to, že naše cesty sa s daným človekom spoja a už sa nerozdelia... A ako sa to nestane, život pôjde ďalej...

Tento článok som písala presne 49 minút. Keď som si ho v hlave formovala, bol úplne o niečom inom. Nevadí. Mne určie nie a pochybujem, že vy ste s čítaním došli až po koniec.)

All in one:

Zapla si Pokec a začala odpovedať na správy od chalanov, ktorých síce vôbec nepoznala, ale aj tak jej písali. Samozrejme, neboli to vety typu: Ahoj. Ako sa máš? :) Chalanov v tejto dobe ani najmenej nezaujímalo, ako sa má.

Podriadila sa dobe. Dnes, v časoch kedy trinástky chodia zmaľované ako prostitútky z D1ky, nebola ničím výnimočným. Stala sa obeťou svojej generácie. Roztomilé dievčatká zo škôlky sa zmenili na sokyňe v láske. A taktiež v tom, ktorej dá otecko viac peňazí na make-up, laky na nechty, značkové oblečenie, nové topánky... Jediné hobby, ktoré jej bolo blízke, bolo ísť do nákupného centra. A nie občas, tak ako chodia všetci, ona tam totiž trávila každú svoju voľnú chvíľu- tak ako jej spolužiačky a zároveň kamarátky. Sledovali oblečenie ľudí, vysmievali sa z nich a kritizovali, balili pekných chalanov a tých druhých ponižovali... To im išlo! No že ľudia sa smejú z nich, ako si dobrovoľne kazia detstvo im bolo jedno... Prečo chceli starnúť rýchlejšie? Ak si vezmú opätky, budú z nich dámy? Boli smiešne... Žiaľbohu, neuvedomovali si to. A práve preto trávili veľa času na Pokeci.