Moments.

15. března 2014 v 11:52 | Zivabbi |  Píšem, Píšeš, Píše..
Yumin posledný článok na druhom logu sa volal how the hell did we end up like this ? Keď som dnes klikla na tento blog,
prišla som nato, že mi to asi chýbalo. Haha, nejdem sa tváriť, že si zaslúžim Pulitzerov cenu za písanie,
ale každý ma niečo, čo ho baví. A blog, teda lepšie povedané, asi písanie, ma bavilo. A snaď ešte baví.

Môj život (teda asi aj Yumin, ale píšem to hlavne za seba), sa za posledný rok a pol zmenil. Presťahovali sme sa, študujeme na vysokej škole, sme serióznejšie (hahaha), dospelejšie, krajšie, ale aj skromnejšie samozrejme :D Nie nie, vážne. Tejto zmeny som sa dosť bála, veď sme nevedeli do čoho ideme, kam, s kým, aké to bude a či sa nám to bude páčiť.

A viete čo? Mne sa tu teda dosť páči. Bratislava. Hlavné mesto Slovenska.

Existujú rôzne názory na toto mesto. Niektorí ho hejtujú, milujú či neriešia. Všetko má svoje pre a proti, ja sama som ako dieťa tvrdila, že BA sa mi nepáči, Praha a Viedeň sú oveľa lepšie, krajšie hlavné mestá. A viete čo ? Bola som malá sprostá a ešte aj s blbým názorom :D

Nejdem porovnávať neporovnateľné, ale mám to tu rada. Teraz nevravím len o ľudoch, ktorých som spoznala, ale aj o miestách. Môžete sedieť niekde na intráku pri pc a tvrdnúť na izbe alebo sa zdvihúť a rozhliadnúť sa okolo seba.
Nakoľko je náš intrák tak krásny ako je, radšej som zvolila druhú možnosť a šla vonku.

A viete čo ma čakalo ? Svet. Krásny slnečný deň, taký, aký je škoda zahodiť len tak a premrhať. A ak sa nevieme tešiť z maličkostí, nebudeme sa vedieť tešiť z ničoho... Aj keď sa vraví, že nič nie je dokonalé, toto bolo. :))



Niekedy potreujete k životu veľa. No niekedy si stači obuť tenisky, tepláky, tričko, pustiť si dobrú hudbu a otvoriť oči.
Môžete bežať, no nemusíte. To je len na Vás. Ale užívať si môžete vždy :) A to ja teda plánujem !!!
 

That awkward moment between your birth and death.

9. dubna 2012 v 21:46 | Zivabbi |  Píšem, Píšeš, Píše..
That awkward moment called life.
" And the more you care, the more you have to lose. " (HP)
Harry Potter je pre mňa detstvo. Fenomén, sága, brak či dobrý biznis? Je mi absolútne jedno, čo si o tom kto myslí. Pre mňa to znamená viac. Pretože keď je svet okolo taký aký je, je tu Rokfort. Áno, znie to pateticky, ale buďme úprimní. HP nás/mňa naučil, čo je v živote podstatné. Rodina, kamaráti, láska. A aj to, že svet sa nedelí na dobrých / zlých a že tí, ktorých milujeme sú tu vždy s nami...
" because a real friend would know about all the crap I have been dealing with lately " (Peyton, OTH)
Posledné 3 dni zase závislačim na seriáloch. Šunka, koláče a šalát mi nechutia, tak ležím, jem uhorkový šalát a pozerám na život amerických teenagerov. Aj keď je to úplne niečo iné ako tu na Slovensku, mám pocit, že niektoré veci sú všade rovnaké. Ľudia, na ktorých vám záleží, na vás pekne povedané kašlú, niektorí vás ignorujú, niktorí majú na háku. A bohužiaľ sú medzi nimi aj takí, ktorí boli niekedy centrom vášho sveta. O ďalšich problémoch ano nehovoriac.
" stop trying to control everything and just let go"
Asi najlepší citát. Veď načo je dobré sa trápiť nad všetkým? Ničíme si svoj život starosťami, mrháme super chvíle špekulovaním, dopredu ľudí odsudzujeme, sme negativisti, vravíme ale nerozmýšľame...
Už veľa krát som si povedala, že sa na všetko vybodnem. Ale asi neviem byť taká. Asi musím mať pocit, že môžem niekomu zavolať a že mám kamarátov. Ale teraz ten pocit nemám, tak je to tak či tak jedno, nie...?

I am not telling you it is going to be easy, I am telling you it would be worth it.
That awkward life.


The story.

16. srpna 2011 v 21:49 | Zivabbi |  Píšem, Píšeš, Píše..
Mám potrebu napísať dlhý článok. Možno vám príde bez pointy, možno si ho ani neprečítate, možno si ho píšem sama pre seba, možno vám bude pripadať ako článok 12ročného decka. Nikdy som netvrdila, že viem písať a nikdy som tiež netvrdila, že tento článok bude bez akejkoľvek gramatickej chyby. Nezvládam chat na FB, článok, hudbu a kňučiaceho psa naraz.)

...prejdime k článku...
Nemyslím si, že som niečim výnimočná, ale nemyslím si ani, že som ako väčšina dievčat mojho veku. Myslím také tie kočky, ktorých jediná zábava je ísť na diskotéku, vy...viť sa s každým opitým chalanom a tak ďalej... Zvyšok si už určite viete domyslieť.
Toto nie je pointa článku, k pointe možno ešte prídeme...
Tak poďme nato! Prišla som domov, zaparkovali sme pred garážou, môj pes sa rozbehol k ceste a ja som išla za ním, aby ho neprešlo auto... A vtedy som si ho všimla... Koho? Na tom nezáleži. Hovorme mu človek. Niektorých ľudí stretnete a ste zato vďační, niektorých poznáte od detstva a ani si neuvedomujete, ako ich máte radi. To je asi ten prípad... A potom sa niečo muselo stať (vždy sa niečo musí dosrať). Ako to už býva, ten niekto, alebo teda niekto plus jeho rodina sa odsťahovali na druhý koniec Slovenska. Neviem, čo to so mnou zrobilo... Ale chýbali mi. Možno sa mi daný človek páči, možno som stále decko, ktoré som bola niekedy a možno znovu túžim liezť s ním po preliezkách a hrať bedminton.
Niekedy mám dosť obrázkov na imgfave, kde sú všetci smutní, majú zlomené srdcia, píšu depresívne quoty a podobne. Asi by som klamala, keby som povedala, že ich nechápem. Ak potlačím to racionálne v sebe (nie, teraz nemyslím chlebíčky), naozaj ich chápem. Pre niektoých ľudí nebudete nikdy dosť dobrí, nevera je dnes celkom "in"...- možno preto je tak veľa smutných obrázkov a ľudí... A čo som tým chcela povedať? Snáď iba to, že treba mať ciele a sny. Neviete ako a skončíte ešte lepšie ako ste očakávali. Zvykla som si, že vždy sa všetko nejak porieši. Či dobre alebo zle, ale život ide ďalej. Ako raz Hagrid povedal: "Čo ma prísť, príde, a keď to príde, budeme si s tým musieť dať rady." A možno raz príde aj to, že naše cesty sa s daným človekom spoja a už sa nerozdelia... A ako sa to nestane, život pôjde ďalej...



Tento článok som písala presne 49 minút. Keď som si ho v hlave formovala, bol úplne o niečom inom. Nevadí. Mne určie nie a pochybujem, že vy ste s čítaním došli až po koniec.)